Martina Kazičková

Individuálna zodpovednosť – keď sa z kalicha zodpovednosti vo firme stane putovný pohár

Pridané | kategória Osobný rozvoj | autor Martina Kazičková

Nedávno som sedela v kaviarni a čakala na priateľku. Zabudla som si hodinky a keďže dlho nechodila, spýtala som sa čašníka, ktorý okolo mňa prechádzal, koľko je hodín. „Ja neobsluhujem váš stôl, pošlem kolegu“ znela jeho odpoveď, s ktorou ste sa už určite stretli viacerí.

To mi pripomenulo, ako raz jeden nešťastný majiteľ firmy rozprával svoj zážitok:„Vyšla nám výnimočná akvizícia, získali sme veľkého klienta, ktorý mal obavy z toho, či dokážeme plniť dodávky na 100%. Ubezpečil som ho, že spravíme všetko, aby sme splnili čo sme sľúbili. Raz sme od neho dostali urgentnú zákazku, pri ktorej sme mu mali garantovať, že tovar dostane na druhý deň do 14:00. Urobili sme všetko pre to, aby sa nám to podarilo. Kolegovia pripravili tovar na expedíciu a ako vždy, prepravou poverili zazmluvnenú firmu. Šofér však kvôli problémom s autom neprišiel, takže sa oneskorila aj dodávka. Klient zmluvu s nami zrušil, stratili sme ho. Moji spolupracovníci sa ospravedlňovali: „Šoférov špedície predsa kontrolovať nemôžeme, nie sú to naši zamestnanci. My sme svoju úlohu splnili.

V slovenských firmách stretávame množstvo obetných baránkov, ľudia nepreberajú naozaj plnú zodpovednosť za to, čo robia.

Čo ja vlastne zmôžem?“ „Oni to nedovolia.“ „Tí druhí sú problém.“ „Šéf nám nedal žiadne jasné inštrukcie!“ „Klient nechápe, čo všetko náš výrobok dokáže.“ „To tí hore!“ „No ja sa budem starať a ešte sa dostanem do problémov.“ „My by sme boli úspešní, keby nám oni nepodrážali nohy.“ A podobne.

Niekedy mám pocit, ako keby všetci ukazovali na tých druhých, ale svoj podiel nezodpovednosti nevideli – či nechceli vidieť? Ale málokto si uvedomuje to, čo už hovorí jedno perzské príslovie: Kto jedným prstom ukazuje na druhého, hneď tromi prstami ukazuje aj na seba!

Čo ale znamená zodpovednosť vo firme? V mnohých firmách rôzne rotuje a putuje: raz ju má zamestnanec, inokedy jeho nadriadený, raz je zodpovedné vedenie, inokedy tí druhí a niekedy nesú zodpovednosť všetci. Táto neistota sa prejavuje v správaní všetkých zúčastnených rôzne. Pohybujú sa medzi obavami a nepríjemnými požiadavkami, rozhorčením a nečistým svedomím, výčitkami a súcitom. Kompetencie sa zmätočne prelínajú a je nejasné, kto za čo vlastne zodpovedá.

Manažéri často nemajú dostatok voľného poľa pôsobnosti a času. Zvyčajne bývajú presúvaní z pozície na pozíciu, nezostávajú vo svojej funkcii tak dlho, aby sa prejavili účinky ich rozhodnutí. Nie je ojedinelé, že na svojich pozíciách nezostávajú viac ako rok. Manažéri, ktorí očakávajú, že vo svojej funkcii zotrvajú tak krátko, nemajú záujem na riešení dlhodobých problémov, ku svojim úlohám a pracovníkom necítia žiadnu trvalú vnútornú povinnosť. A pretože zamestnanci si sú toho vedomí, nezaväzujú sa ani oni: „Tak tohto tiež prežijeme.“

ORGANIZOVANÁ NEZODPOVEDNOSŤ

Organizovanú nezodpovednosť popisuje vo firmách nasledovná situácia: v oddeleniach, ktoré sa oddeľujú pracujú ľudia pod vedením nadriadených, ktorí sa nadraďujú; sedia tam podrobení, ktorí sa podrobujú vedeniu a referenti, ktorí referujú. Na jednotlivé prvky organizovanej nezodpovednosti sa pozrime bližšie:

TO NIE JE MOJA ZODPOVEDNOSŤ

Marián sa ponáhľa –urgentne musí sa za 2 hodiny dostať z bodu A do bodu B. Príde na železničnú stanicu, ide rovno k pokladni, aby si zakúpil cestovný lístok na vlak, ktorý ho najrýchlejšie dopraví z A do B. Pokladníčka sa ho pýta: „Ktorým vlakom chcete ísť?“ „To neviem, proste sa potrebujem čo najrýchlejšie dostať do B“ hovorí Marián. „Tu ale nie sú informácie, ale pokladňa. Informácie sa poskytujú len u okienka Informácie“ stroho reaguje pokladníčka. Mariánove logické argumenty nepadajú na úrodnú pôdu – a zmešká vlak, ktorým by sa stihol dostať včas do cieľa.

Táto scéna výstižne popisuje postoj „To nie je moja zodpovednosť“. Stretávame sa s ňou na stálych a jasne pracovnou náplňou zadefinovaných pracovných pozíciách. Nesleduje sa však, kto to urobí najlepšie, ale kto je za to zodpovedný.

ABSENCIA VZŤAHU K CELKU

Môj zážitok z kaviarne a neochotného čašníka vyjadruje ďalší prvok organizovanej nezodpovednosti – vzťah k firme ako k celku, ktorý v mnohých organizáciách chýba. Môže sa zdať, že neexistuje chuť kolektívne spolupracovať v prospech celej firmy.

Čím sú organizácie väčšie, čím neprehľadnejšie sú firemné štruktúry a procesy, tým menší býva vzťah zamestnancovk celku. Anonymita, ujmy na vzťahoch a narastanie hierarchie sú cenou za komplexnosť. Jednou z príčin chýbajúceho vzťahu k firme je teda veľkosť organizácie, ale aj fakt, že systémy odmien a postihov sú výrazne individualizované.

INDIVIDUÁLNA ZODPOVEDNOSŤ POCHOVANÁ KDESI V HIERARCHII FIRMY

Mnohé organizácie sa domnievajú, že zamestnanci nechcú a ani nie sú schopní sami organizovať a kontrolovať vlastnú prácu, nechcú a ani nemôžu rozhodovať. Pre manažérov je tak vysielané skryté posolstvo: „Nedôveruj sebamotivácii svojich spolupracovníkov, pretože ty nesieš zodpovednosť.“ Ešte stále je veľa firiem, v ktorých funguje prístup: jeden určuje smer a ostatní ho nasledujú. Určujúce je uvažovanie v kategóriách „my hore“ a „vy dolu“, dôležitá je aj kontrola: Manažéri sa zamýšľajú nad tým, čo je treba urobiť, rozhodujú a „motivujú“ spolupracovníkov, aby to urobili. Potom kontrolujú výsledky a podľa nich odmeňujú alebo postihujú.

Pri takomto postoji „ja som tu boss, tak rob, čo ti hovorím“, logicky ostatní čakajú na šéfa, kým dostanú nejaký pokyn. Snažia sa vyhovieť svojmu šéfovi a správajú sa tak, aby sa minimálne vyhli problémom. Zo strachu o svoj krk hovoria to, čo uspeje a nie to, čo prospeje. Takýto štýl vedenia sa jednoznačne pričinil o to, aby spolupracovníci nepreberali zodpovednosť.

Nechuť preberať zodpovednosť je z časti pochopiteľná, pretože je často sprevádzaná obviňovaním, ak sa niečo nepodarí – pretože ten, kto formálne preberá zodpovednosť sa vydáva nebezpečenstvu, že vina padne na jeho hlavu. Ľudia sa preto pokúšajú vymanévrovať zo zodpovednosti, preventívne delegujú problém nadriadenému a zmiznú v dave. Vedenie organizácie sa potom utápa v mori zodpovednosti, z ktorej ostatní vyplávali.

Odmietanie zodpovednosti na jednej strane však vyvoláva pocit prehnanej zodpovednosti malého množstva pracovníkov na strane druhej. Títo majú pocit, že musia mať „všetko pod kontrolou“, aj keď pritom často preceňujú svoje schopnosti. Kolegovia „dolu“ potom opäť nariekajú nad prehnane striktnými nariadeniami. Tomu, kto však nerozhoduje, sa ľahko hovorí. Vypočítavá etika rezignácie tých, ktorí majú kvôli svojej pasivite čisté ruky sa zlučuje s morálkou ukazovania prstom na tých, ktorí sa neboja preberať zodpovednosť a samozrejme pritom aj chybujú.Často sa na tréningoch stredného manažmentu stretávame s reakciami: „Ja tu vlastne ani nemám sedieť, tu by mal byť môj šéf.“ Presúvanie problémov na „tých hore“ odhaľuje dlhodobé škody spôsobené autoritatívnymi štruktúrami.

Navonok všetko vyzerá ako zložité procesy, ktoré majú zabezpečiť správnosť rozhodovania. Ale tá hypertrofia najrôznejších komisií, množstva podpisov na zmluvách, kolónkach mien na obežníkoch, účelom ktorých je zasvätiť čo najviac ľudí – to všetko odbúrava zodpovednosť, namiesto toho, aby uľahčovala rozhodovanie. Ide o krytie vlastného chrbta. Ďalším problémom sú smernice a interné pravidlá – bývajú ničiteľom kreativity zamestnancom a hrobárom ich individuálnej zodpovednosti.

ZODPOVEDNOSŤ A INDIVIDUÁLNA ZODPOVEDNOSŤ

Americký satirik Ambrose Bierce definoval zodpovednosť ako snímateľné bremeno, ktoré sa dá ľahko naložiť na Boha, osud, náhodu alebo blížneho svojho. Aj hovorový jazyk rozlišuje medzi aktívnou zodpovednosťou, ktorú „niekto nesie“ a pasívnou zodpovednosťou, k nej „niekoho voláme“. Aktívna zodpovednosť je aktívne preberaná a umožňuje človeku rozvíjať vlastné schopnosti a prejavovať svoje kvality. To je tá svetlá stránka zodpovednosti.

Druhému významu zodpovednosti v zmysle „zodpovedania za následky“ predchádza otázka implementujúca obvinenie. Je sprevádzaná podozrením, že niektorá z kompetencií je zanedbávaná. A to je negatívna stránka zodpovednosti, ktorá vysvetľuje, prečo sa organizovaná nezodpovednosť v organizáciách tak rozmáha. Znamená pre nich ohrozujúce riziko, najmä ak vo firme vládne kultúra prenasledovania a hľadania vinníkov.

Aj napriek tomu nesie zodpovednosť vo firme každý. Ten, kto preberá nejakú úlohu, sa neodvolateľne zaväzuje k jej vykonaniu a vie, že je za to zodpovedný. Je to vnútorný záväzok, ktorý platí vždy. Ak sa človek chce vyhnúť zodpovednosti, musí sa vyhýbať úlohám, resp. prideľovaniu úloh spolupracovníkom.

Problematika individuálnej zodpovednosti je v prvom rade zodpovednosť pred sebou samým. Voči firme má zamestnanec možnosť voľby: môže zaujať rolu pozorovateľa a zostať v opozičnom vzťahu „ja verzus oni“. Alebo si môžete zvoliť rolu účastníka, kedy vstúpi do partnerského vzťahu „ty a ja“, ktorý je charakteristický jeho participáciou a zodpovednosťou.

Praktický význam individuálnej zodpovednosti označuje odhodlanie prevziať zodpovednosť taktiež tam, kde nebola vopred definovaná jasne štruktúrovanou úlohou. Zodpovedný prístup k práci nemôže nikto nikomu prikázať. Je to postoj, ktorý vychádza z chcenia zamestnanca a musí sa pre neho sám rozhodnúť. Individuálna zodpovednosť je spojená s vedomím možných úskalí, ale aj odvahou a ochotou podstúpiť riziko. Je to v podstate zodpovednosť za vlastnú motiváciu.

Použitá literatúra:
Reinhard K. Sprenger: Princíp zodpovednosti. Pragma, Praha. ISBN 80-7205-126-1.

Náš tip:
Má váš stredný manažment s motiváciou svojich spolupracovníkov? Pošlite ho k nám na tréning: MÝTUS MOTIVÁCIA – AKO VON ZO SLEPEJ ULIČKY (http://www.mktraining.sk/vedenie-timov). Kontaktujte nás na treningy@mktraining.sk.



Newsletter


kontaktujte nás