Zn. Súrne hľadám dôveru, na cene nezáleží

alebo nie sme predsa homo ekonomicus!

Moja posledná dovolenka. Sedela som na terase hotela a popíjala chladený nápoj. Bol príjemný podvečer, vychutnávala som si čarovný západ slnka, keď som zaregistrovala muža v stredných rokoch, ktorý začal telefonovať. Takéto telefonáty majú všetky podobný priebeh: “Tak ako si dopadol u klienta XY? V akom stave je projekt Kolonáda? Ozval sa už Karol Nižňanskému? Ešte stále nie? A prečo nie preboha? To nechápe, aké je to dôležité? Čo mate zajtra na programe? Dohliadni na Mareka, aby to nepokazil!”

Potom, ako dotelefonoval, sme sa dali do reči. Vyjadrila som svoje prekvapenie, že aj na dovolenke pracovne telefonuje. Povedal, že má zvyk hovoriť každý deň so svojimi zamestnancami, aj keď len krátko – chce sa uistiť, že je všetko v poriadku.

Zapôsobilo na mňa, že po celom dni kontaktuje svojich kolegov, že je tak oddaný svojej práci a že jeho kolegovia sú ešte neskoro večer pripravení hovoriť so svojim šéfom. Potom som ale začala pochybovať. Môže byť motívom jeho telefonátov nedôvera ku kolegom?

Ľudia sa dožadujú dôvery. Prečo? Pretože im chýba. O dôvere sa začína hovoriť vtedy, keď ľudia začínajú pociťovať jej nedostatok. Myslím si, že čím viac sa o dôvere hovorí, tým je situácia horšia. Dožadovanie sa dôvery je neklamným signálom krízy.

Nedôvera ovplyvňuje vzťah manažérov ku svojim podriadeným a platí to aj naopak. Manažment im nedôveruje, že budú robiť rozhodnutia v prospech organizácie, zamestnanci nedôverujú manažmentu.

Ako sa prejavuje nedôvera? Anonymitou firemných prieskumov spokojnosti zamestnancov; tajnosťami okolo odmeňovania; vyžadovaním písomných vyjadrení “Môžete mi to dať písomne?”; prehnaným meraním “Čo nemôžem odmerať, nemôžem ani riadiť”; všade prítomná kontrola “Dajte ma prosím vždy na kópiu”; či absolútnou kontrolou komunikácie (kto, čo a komu môže navonok komunikovať).

Mnohí manažéri sú nasiaknutí predstavou, že ich podriadení chcú len podvádzať. Neveria, že ľudia majú záujem pracovať a chcú odviesť dobrú prácu. Hlboká nedôvera, racionálne maskovaná, robí z manažérov policajtov.

Prečo je dôvera potrebná?

Kde sa môžeme s dôverou stretnúť?

My ľudia sme jeden na druhom závislí. Kto si dnes vystačí sám so sebou – živiť sa, obliekať sa, vyrábať nástroje, produkovať lieky a čo tak elektrický prúd? Kto z nás si dokáže vyrobiť úplne sám použiteľný telefón? Všetci sme v reálnej závislosti od druhých ľudí. Dôvera je známa, je to naša základná skúsenosť. Vzťah matka a dieťa vytvára základ pre prirodzenú dôveru v druhých a v seba samého, ale predstavuje aj základ pre nedôveru v seba a druhých. Dôveru môžeme vnímať aj ako spoločenskú konvenciu, kedy dôverujeme, pretože je to v určitých situáciách obvyklé. Keď nastúpime do výťahu, veríme, že sa nezrúti; dôverujeme expertom, štátu, dôverujeme úplne cudzím ľuďom, keď prídeme do cudzieho mesta a pýtame sa na správnu cestu.

Dôveru môžeme chápať ako kompetenciu. Takáto dôvera pozná nebezpečenstvá sveta a nespoľahlivosť ľudí. Je si vedomá toho, že sa ľudia často správajú nezodpovedne. Kalkuluje s týmto rizikom. Táto kompetencia musí kompenzovať nemožnosť mať všetko pod kontrolou. Musí poraziť náš strach.

Moderná dôvera sa opiera o ľudí, ktorí sa slobodne rozhodli spolupracovať a navzájom si dôverovať. Takáto dôvera nie je ani slepá, ani naivná. Takáto dôvera je rozhodnutím. A stojí v úplnom protiklade k všeobecnému názoru, že dôvera sa len pomaly vyvíja a že sa stane odmenou pre toho, kto sa o ňu snažil. „Peter ma ešte ani raz nesklamal“, pričom vlastne hovoríme: “Dôveru si musí zaslúžiť“.

Dôvera, vytvorená na základe dlhodobej pozitívnej skúsenosti, nie je podľa mňa perspektívna. Myslím si, že pravdepodobne najkreatívnejšia spolupráca ľudí je založená na intenzívnej krátkodobej dôvere. Dobrým príkladom bývajú hudobníci, ktorí dajú do kopy, aby si „zamuzicírovali“. Pár krát som zažila, keď sa takéto stretnutie vydarilo a bolo úžasným zážitkom pre všetkých prítomných. Ďalším je filmový priemysel, kedy sa na pár týždňov stretnú cudzí ľudia a vytvoria spolu zaujímavé diela.
Prečo nie je perspektívna? Nemôžeme dúfať, že sa nám podarí kompenzovať nedostatok dôvery tým, že sa budeme nostalgicky vracať k starým zdrojom dôvery. Schopnosť hudobníkov a filmárov, rozvíjať dôveru bez dôvernosti – presne to je potrebné dosiahnuť v organizáciách, ktoré sa potrebujú prispôsobiť rýchlo sa meniacim trhom. Keď chceme udržať krok s moderným svetom, musíme sa k dôvere postaviť inak – ako k vedomému rozhodnutiu dôverovať, zohľadňujúc možnosť sklamania a zranenia.

Domnievam sa, že tí najlepší manažéri dôverujú svojim zamestnancom od prvého dňa. Z hlbokého presvedčenia im dôverujú, že chcú robiť najlepšie ako vedia a chcú podať dobrý výkon. Iba cynickí manažéri si myslia, že si zamestnanci ich dôveru musia najprv zaslúžiť. Spomínam si na letmú poznámku môjho prvého šéfa, ktorú som v prvom momente nepochopila, ale zapamätala som si ju veľmi dobre: „Moju nedôveru si musíš najprv zaslúžiť!“

• Tweet
•